Vývoj dychovej hudby
Dychová hudba sa v našej spoločnosti nezjavila len tak z ničoho nič. Prechádzal tomu dlhý vývoj, ktorý ovplyvnilo niekoľko zásadných udalostí. Poďme si ich v krátkosti predstaviť.
Na začiatok je dôležité definovať si, čo vlastne pod pojmom dychová hudba rozumieme. Môžeme sa oprieť o jednoduchú definíciu významného českého organológa P. Kurfürsta , podľa ktorého je dychová hudba: „soubor tří a více muzikantů hrajících na žesťové nástroje, většinou v kombinaci s klarinety, velkým a malým bubnem a činely” (Kurfürst, Pavel: Hudební nástroje. Praha: Togga, 2002, s. 770.). Držme sa teda tejto definície a pozrime sa do minulosti, kedy, kde a prečo sa takéto kapely začali vyskytovať a aký bol ich repertoár a funkcia.
Do 17. storočia môžeme v Európe nájsť prvopočiatky dychovej hudby (čo sa týka použitia žesťových, teda plechových nástrojov) v službe trubačov a bubeníkov. Tí pôsobili na rôznych zámkoch, dvoroch, v kláštoroch, neskôr v mestách. Ich funkcia bola signálna, teda si vieme rovno predstaviť aj ich repertoár. Určite sa každému vybaví film alebo rozprávka z nejakého hradného prostredia, kde vystupovali osoby strážiace okolie hradu, ktoré mali po ruke jednoduchý plechový nástroj, ktorým dokázali zahrať len pár tónov, ktoré mali práve formu signálu – rozličnú pri rôznych udalostiach.
Zásadný zlom prišiel v 17. storočí, kedy v rámci reformy cisárskej armády vznikla kategória vojenských hudobníkov. Český bádateľ J. Kapusta popisuje tento proces nasledovne: „Na zřízení hudeb v armádách a na jejich obsazení měla vliv švédská armáda, která roku 1630 zasáhla do třicetileté války a prošla celou střední Evropu. Každý prapor švédského vojska (prapor mal 400 mužů, 12 praporů tvořilo pluk) už měl hudbu – bubeníka a pištce, celý pluk dohromady tedy 24 hudebníků.“ (Kapusta, Jan. : Dechové kapely, pochod a František Kmoch. Praha: Supraphon, 1974, s. 20) Nielen Švédi mali svoj vplyv na vývoj dychovej hudby v našom prostredí. Ďalší determinant predstavujú Turci, ktorí v rokoch 1663 – 1664 prenikli do strednej Európy až na územie Slovenska a Moravy a v nasledujúcich desiatich rokoch vplývali na lokálne vojenské hudby. Prejavilo sa to v použití bicích nástrojov, ktorými vo veľkom počte disponovali. Ich hudba mala skôr rytmický ako melodický charakter, čo vyhovovalo pohybu vojenských útvarov. V 18. storočí sa preto začali pri vojskách strednej Európy združovať takéto hudobné zoskupenia. Tieto kapely tvorili práve vyššie spomínané jednoduché plechové nástroje, ktoré nedokázali zahrať veľa tónov a teda aj ich repertoár bol veľmi jednoduchý. Išlo prevažne o pochodové skladby, ktoré podporovali vojakov pri chôdzi (čo bolo veľmi dôležité, keďže často museli aj denne prejsť desiatky kilometrov). Funkcia týchto kapiel bola teda primárne praktická.
Čo malo za následok, že dychová hudba začala mať aj zábavný charakter?
Obľuba vzrástla hlavne vďaka zavedeniu nástrojársky zdokonalených, zvukovo prieraznejších a farebne rôznorodejších hudobných nástrojov v polovici 19. storočia. „Žesťové nástroje měly dlouho omezený rozsah, daný přirozenou ,trubkovou řadou tónu, nebereme-li v úvahu jejich nejvyšší polohu. Tento problém nevyřešil ani klapkový systém, zaniklý kolem roku 1840, kdy výrobci obecně přijali nástrojařsky dokonalá strojiva – systém záklopek a ventilů.“ (Kürfürst, Pavel: Hudební nástroje, c. d., s. 770.)
V 19. Storočí, vďaka melodickejšiemu zneniu a tvorbe nového moderného a atraktívneho repertoáru, sa začína dychová hudba dostávať z vojenského prostredia do mestského, v podobe rôznych promenádnych koncertov, osláv a iných mimoriadnych herných príležitostí. Takéto nástrojové zoskupenia mali primárne reprezentatívnu a zábavnú funkciu. Podľa Kurfürsta: „Největší rozvoj dechových kapel spadá do sedmdesátých let devatenáctého století, kdy k němu nemalou měrou přispíval i obecný rozvoj společenského života. V té době povýšila měšťanská vrstva dechové soubory na národní činitele. Měly podněcovat vlastenecké uvědomění a sloužit národnostním cílům tehdy mladé buržoazie.“ (Kürfürst, Pavel: Hudební nástroje, c. d., s. 770.)
V 60. – 80. rokoch 19. storočia odmietalo podľa J. Kapusty mnoho vojenských muzikantov účinkovať pri sprievodoch spolkov a pri slávnostiach hrať vlastenecké piesne, a preto si začali zakladať vlastné, občianske kapely. Takéto kapely si zakladali aj muzikanti vracajúci sa z vojenskej služby do civilného života. Vďaka ich skúsenostiam, boli práve vojenské kapely vzorom pre malé civilné kapely. Takéto lokálne pôsobiace nástrojové združenia boli často dotované lokálnymi spolkami alebo korporáciami (preto poznáme rôzne banícke, mestské, sokolské, podnikové a pod. kapely).Veľkú popularitu vo vidieckom prostredí si získali najmä vďaka novému dobovému repertoáru, ktorý so sebou priniesli na vidiek, ale aj preto, lebo prebrali aj starší lokálny repertoár.
Zhrňme si to – formovanie dychovej hudby, ako ju poznáme dnes, začalo v našom prostredí v 17. storočí vo vojenskom prostredí. Ďalší dôležitý zlom predstavovalo zdokonalenie nástrojovej mechaniky, ktoré umožnilo širší tónový záber jednotlivých nástrojov a tým pádom ich pustila do sveta úplne iného – bohatšieho, melodickejšieho repertoáru. Vďaka tomu, že vojenská služba bola povinná pre každého občana, teda aj obyvateľa vidieka, naučila sa hrať aj táto vrstva obyvateľstva, ktorá si toto nástrojové zoskupenie práve touto cestou priniesla aj do svojho prostredia a prispôsobila jej aj svoj spevný, tanečný aj hudobný lokálny repertoár, ktorý môžeme poznať aj dodnes.
Obdobie 20. Storočia bolo opäť bohaté na rôzne vplyvy, vďaka ktorým a dychová hudba posunula opäť niekam inak a dokonca sa z nej stal aj hudobný žáner. Tomu sa budeme venovať v ďalšom článku.
Mgr. Barbora Turčanová
Zdroj: TURČANOVÁ, Barbora. Funkcia dychovej hudby na slovensko-moravskom pomedzí v 20. storočí (na príklade lokalít Kúty, Brodské, Lanžhot a Tvrdonice) [online]. Brno, 2019 [cit. 2020-02-28]. Dostupné z: <https://is.muni.cz/th/lb9ol/>. Diplomová práce. Masarykova univerzita, Filozofická fakulta.
