Dychové nástroje

 

V hudobnej histórii prešli dychové nástroje veľmi zložitou cestou vývoja. Ich delenie zodpovedalo súčasnému princípu. Technika hry na takmer všetky dychové nástroje vychádzala z podstaty prefukovania dp vyšších harmonických tónov. V mnohých prípadoch neboli schopné hry chromatických tónov a hrali len prirodzené rady tónov.

Dychové nástroje drevené

Drevené dychové nástroje na ceste k ich dnešnému tvaru a technickej podoby prekonali veľmi komplikovaný vývoj. Obdoba drevených dychových nástrojov bola známa už z antiky v podobe šalmajových nástrojov s dvojitým plátkom – grécky aulos
 a rímsky tibia.

Píšťalové nástroje však poznali aj Egypťania, Arabi, Číňania a Japonci.

Najstaršie z tejto skupiny sú nástroje flautové a to hlavne priame. Flauta priečna a nástroje šalmajové sa v Európe rozšírili hlavne zásluhou Arabov v 8. storočí. Z dvojjazýčkových šalmajov sa vyvinuli hlavne bomharty , ktorých bola podľa Praetoria v 17. storočí celá skupina.

Z basového bomhartu sa postupne v 16. storočí vyvinul fagot – ešte bol bez mechaniky a zo sopránového hoboj. Oba tieto nástroje potom v baroku spolu s priamymi flautami tvorili základ dychovej zložky barokového orchestra. Priame flauty v 18. storočí ustúpili priečnym flautám.


Píšťalové nástroje však poznali aj Egypťania, Arabi, Číňania a Japonci.

Najstaršie z tejto skupiny sú nástroje flautové a to hlavne priame. Flauta priečna a nástroje šalmajové sa v Európe rozšírili hlavne zásluhou Arabov v 8. storočí.

Z dvojjazýčkových šalmajov sa vyvinuli hlavne bomharty , ktorých bola podľa Praetoria v 17. storočí celá skupina. Z basového bomhartu sa postupne v 16. storočí vyvinul fagot – ešte bol bez mechaniky a zo sopránového hoboj. Oba tieto nástroje potom v baroku spolu s priamymi flautami tvorili základ dychovej zložky barokového orchestra. Priame flauty v 18. storočí ustúpili priečnym flautám.

Okrem nich sa používali aj krivé rohy – krumhorny . Tento nástroj mal celkom 8 dierok a mal dvojitý plátok. mali veľmi jemný tón.

Dvojplátkovým nástrojom bol aj raket, ktorý sa používal v 16. a 17. storočí . Tvarovo to bol nízky valec z tvrdého dreva, a v ktorom bolo 10 kanálikov, mal celkovo 9 dierok. Vyrábal sa v 3 veľkostiach od zvukovo basovej polohy až po diskantovú. Z praxe ho vytlačil fagotový dulzian.

Z jednojazýčkového – aj jednoduchý plátok – vznikol koncom 17. storočia klarinet.

Dychové nástroje plechové

Najstaršie perové nástroje sa vyrábali z materiálov, ktoré poskytovala príroda: drevené pníky, rohy zvierat a pod.

Perové nástroje sa delili na dve skupiny :

  1. a) nástroje rohové
  2. b) trubkové.

Významný medzník nastáva v 12. storočí, keď vznikol lovecký roh, ktorý bol od 14. storočia kruhovito zatočený.

Na prelome stredoveku a novoveku sa v hudobnej praxi výraznou mierou presadzuje rodina cinkov alebo sa im tiež hovorí kornet. Spočiatku – v 15. storočí – to bol diskantový cink, neskôr k nemu pribúda tenorový a basový cink. Cinky sa používali hlavne v súborovej hre v spojení s inými dychovými nástrojmi. Mali mierne zahnutý tvar v priereze vytvárajúci šesťhran. Boli potiahnuté kožou, pretože po dĺžke sa skladali z dvoch kusov a koža ich vlastne držala pokope. Mali kovový kotlíkovitý nátrubok, menšie mali kotlíkovú dutinu priamo v nástroji. Mali príjemný nie príliš jasný zvuk. Používal ich ešte vo svojich kantátach J. S. Bach, pričom v nedávnej minulosti sa nesprávne nahradzovali tzv. Bachovou trubkou – bachovkou. Cink mal rozsah asi 2 a pol oktávy.

Zvláštnym druhom bol serpent

serpent 205x300 - Dychové nástroje, nazývaný podľasvojho hadovitého tvaru. Jeho tónový rozsah bol  od D do  a1. Bol to teda kontrabasovým cinkom.

Popri týchto nástrojov sa používali aj trubka a pozauny. Používali sa vo svojej prirodzenej podobe bez mechaniky. Pozauna bola schopná hrať chromatické tóny a predstavovala jeden z najdokonalejších dychových nástrojov. Vo svojej takmer nezmenenej podobe sa používa až do súčasnej doby. V 16. a 17. storočí sa používali zbory pozaun – podobne ako violy da gamba – hlavne v chrámovej hudbe.

Trubka sa používala spočiatku ako nástroj prirodzený. Ventily pre trubku boli vynájdené až v 19. storočí. Bol to v podstate signálny nástroj.

Lesný roh sa dostal do barokového orchestra až okolo roku 1700 prvý raz vo Francúzsku. Spočiatku sa používal prirodzený lesný roh v rôznych veľkostiach a ladeniach. Lesný roh mohol hrať chromatické tóny až po zavedení ventilov v 19. storočí.

 

Drevené dychové nástroje:

Zobcová flauta je dychový nástroj, pôvodne drevený (preto sa zaraďuje medzi drevené dychové nástroje), v súčasnosti často z umelej hmoty. Pochádza z ľudovej píšťaly a má podobnú konštrukciu. Hráč fúka do naústku, vzduch v rezonančnej komore delí na dva prúdy, z nich jeden flautu opúšťa štrbinou a vibrujúci druhý prechádza rovnou trubicou. Podobnú konštrukciu majú píšťaly organu.

recorders 4815035 1280 300x200 - Dychové nástroje

Otvory navŕtané v trubici sa zakrývajú alebo odkrývajú hráčovými prstami, u väčších nástrojov pomocou klapiek, čím sa reguluje výška tónu. Bola obľúbeným nástrojom v období renesancie a baroka

flute 3849072 1280 300x217 - Dychové nástroje

Neskôr sa pre rozvoj iných dychových nástrojov dostala do úzadia. Svoje znovuzrodenie prežila na začiatku 20. storočia.

Priečna flauta je drevený (toto je zaradenie z hľadiska histórie, dnes sú priečne flauty vyrábané z kovov) dychový hudobný nástroj. Je tradične zastúpená vo všetkých symfonických, dychových aj komorných orchestroch, veľké využitie má aj v komornej hudbe, v menšej miere sa používa aj v jazze.

 

Moderná priečna flauta sa skladá z troch častí:music 3245734 1280 300x214 - Dychové nástroje

  • Hlavica je u moderných fláut rovná, pri altových, tenorových alebo basových flautách môže byť zahnutá. V hornej tretine sa nachádza otvor na pery, na ktorom je navarený náustok slúžiaci k podopreniu dolnej pery. Miernym povyťahovaním hlavice sa ladí celá flauta.
  • Stredný diel: nachádzajú sa na ňom klapky, ktoré môžu byť buď uzatvorené alebo otvorené. V prípade otvorených klapiek sa uzatvárajú dierky pomocou prstov, zatiaľ čo v prípade uzatvorených klapiek sa dierky uzatvárajú pomocou klapiek. Hra na nástroj s otvorenými klapkami je síce zložitejšia, ale flautista lepšie cíti rýchlosť prúdiaceho vzduchu a otvorené klapky tiež umožňujú radu zvukových efektov ako napr. glissando alebo hranie mikrointervalov.
  • Spodný diel: najnižší tón flauty môže byť buď c¹ alebo h, v závislosti na type spodného dielu. Okrem širšieho tónového rozsahu a lepších zvukových vlastností je výhodou H fláut tiež fakt, že sa na nich vďaka pomocnému hmatu dá ľahko zahrať tón c4 (za pomoci tzv. Gizmo klapky, ktorá sa dá namontovať len na H flauty).

Pôvodná Böhmova flauta mala otvorenú klapku gis, postupne sa ale začala presadzovať uzatvorená. To ale pôsobilo problémy pri hraní tónu e³, a tak sa vyvinula tzv. E mechanika, ktorá tento problém odstraňuje. S touto mechanikou sa vyrába väčšina dnešných fláut.

fagot - Dychové nástroje
Fagot
Range bassoon - Dychové nástroje
rozsah
Bassoon parts - Dychové nástroje
časti fagotu
Bassoon Reeds - Dychové nástroje
strojček

Fagot je dychový drevený hudobný nástroj so strojčekom z dvojitého trstinového plátku. Vznikol v Taliansku v 17. storočí , jeho názov pochádza z talianskeho fagotto – zväzok, otep. Spravidla je vyrobený z javorového dreva.

150px Fagot prurez - Dychové nástroje

Hlavica je nasadená na basovej rúre, ktorá je spolu s krídlom upevnená na topánke; jednotlivé časti viď obrázok vpravo dole. Na častiach (a) – (d) sa nachádzajú klapky, ktoré rovnako ako pri ostatných dychových nástrojoch menia dĺžku vzduchového stĺpca a tým aj výšku tónu. 

Fagoty sa vyrábajú najčastejšie z javorového dreva, francúzsky typ z palisandra , vývrt je kónický, rovnako ako u hoboja alebo saxofónu . 

Na topánke je pripevnená podpera pravej ruky, ktorá umožňuje hranie všetkými piatimi prstami. Do krídla je zasadené eso, ktoré sa vyrába z rôznych druhov kovov: niklová mosadz, mosadz , striebroapod. Fagotisti majú niekoľko rôzne dlhých es (takto je možné fagot hrubo naladiť), miernym povyťahovaním esá sa fagot dolaďuje.

Nástroj je dlhý 1,35 m, celková dĺžka vzduchového stĺpca je ale 2,59 m – vychádza zo strojčeka a pokračuje cez eso, krídlo, topánku, basovú rúru do hlavice.

Pri fagote sa neujal Boehmov systém a dnes sa takmer výhradne používa len Heckelov hmatový systém .

Samotný zvuk fagotu sa tvorí v strojčeku pripevnenom na ese. Prúdom vzduchu z úst sa strojček periodicky rozkmitá a kmity sa prenesú na celý nástroj. Rovnako ako u ďalších drevených nástrojov sa strojček vyrába z trsto trstinovej ( Arundo donax ), príbuznej tŕstia . 

Výber strojčeka je veľmi dôležitý, má obrovský vplyv na kvalitu tónu. Strojček vydrží v priemere jeden až šesť týždňov hry, potom sa musí vymeniť. Strojčeky si preto často vyrábajú hráči sami.

Fagot má neobyčajné výrazové a zvukomalebné vlastnosti. V najnižších polohách je jeho tón bručivý, hlbokými tónmi skladatelia často vyjadrujú tragiku či ponurosť. Staccatom v nízkych polohách ale možno tiež vyjadriť komickosť. V jednočiarkovanej oktáve má fagot najbohatší tón, pomocou ktorého sa často vyjadruje lyrická alebo milostná nálada. Najvyššie tóny majú útly zvuk.

Fagot je ladený v C. Najnižší tón je kontra B, ale od konca 19. storočia skladatelia občas používajú aj kontra A, ktoré sa dá zahrať pomocou špeciálnej zväčšenej hlavice. Jej používanie ale negatívne ovplyvňuje zvukové vlastnosti nástroja, preto je používaná len v nutných prípadoch. Profesionáli bez problémov zvládajú hrať tóny do e², ako hrateľné sa ešte uvádza a², vyššie tóny sa dajú zahrať len s veľkými ťažkosťami.

Klarinet je jednoplátkový drevený dychový hudobný nástroj. Názov pochádza z talianskeho clarinetto – malá rúrka, lebo jeho zvuk vo vyšších polohách pripomína zvuk trúbky (clarina). Z klarinetu sa vyvinuli ďalšie nástroje, napríklad saxofón. 

Klarinety sa najčastejšie vyrábajú z grenadillového, ebenového alebo zimostrázového dreva, zriedkavejšie aj z umelých hmôt. Klapky sú najčastejšie striebornej farby a vyrába sa z niklovej mosadze, mosadze, striebra alebo zlata. Celková dĺžka klarinetu je približne 66 cm (u A klarinetu 71 cm) a vnútorný priemer je asi 13 mm. Nástroj sa z dôvodov ľahšie prepravy dá rozložiť do piatich dielov:

náustok – vyrába sa z tvrdeného kaučuku, moderné typy z umelých hmôt ako ebonit alebo akryl. Existujú aj drevené, sklenené alebo kovové varianty. Na hubičku je pomocou strojčeka (ligatúry) pripevnený sedemcentimetrové plátok, ktorý sa rozochvieva prúdom vzduchu z úst a takto sa rozozvučia aj celý nástroj. Dodnes je jediným používaným materiálom pre plátky drevo z TRST rákosovité (Arundo donax), umelé materiály vykazujú o mnoho horšie zvukové vlastnosti.
súdok – jemným povytiahnutím súdka možno dosiahnuť zníženie tónu klarinetu (najmä v strednej polohe), čo je vhodné pre ladenie voči iným nástrojom
horný diel – ovládaný hlavne ľavou rukou
spodný diel – ovládaný hlavne pravou rukou
ozvučník (korpus) – zlepšuje zvuk hlbokých tónov
plátky – sú neoddeliteľnou súčasťou klarinetu, pri ich výbere sa musí dbať na dispozície muzikanta – to hrá úlohu pri výbere tvrdosti plátku (druhy Vandoren, Amati, RICO …)

23764016286 106d3b5b5d o 300x200 - Dychové nástrojeKlarinet má široké využitie v sólovej i komornej hudbe, je štandardnou súčasťou komorných i symfonických orchestrov a hrá dôležitú úlohu v mnohých hudobných žánroch: klasická hudba, jazz, dychovka, folk a ďalšie.

Basklarinet (tiež basový klarinet ) je jednoplátkový drevený nástroj patriaci do rodiny klarinetových nástrojov. Prevažne je ladený in B ( basové A klarinety sa dnes takmer nepoužívajú) a znie o oktávu nižšie ako B klarinet .

Nástroj je vyrábaný z grenadilly , je celkom ťažký, a preto má na spodnú časť pripevnený bodec (podobne ako violončelo ) slúžiaci na podporu nástroja pri hraní. Rovnako ako ostatné klarinety je jeho trubica valcovitého tvaru.

Zatiaľ čo najnižší znejúci tón „bežného“ sopránového klarinetu je (malé) d , na basklarinet sa dajú zahrať aj tóny (veľké) Cis až kontra B , v závislosti od konštrukcie nástroja. Hranie najvyšších tónov záleží na schopnostiach hráča, ako horný limit sa udáva (znejúci)  , ale profesionáli dokážu zahrať aj vyššie tóny (vyžaduje to predovšetkým šikovnú techniku ​​nátlačku).

Hoci sa tónový rozsah basklarinetu blíži violoncellu, je najčastejšie notovaný v husľovom kľúči , rovnako ako sopránový klarinet. Niektorí skladatelia ale uprednostňujú zápis v basovom kľúči , napríklad Richard Wagner , Gustav Mahler alebo Dmitrij Šostakovič .

Pred vynálezom basklarinetu bol najnižší nástroj klarinetovej rodiny basetový roh . Kedy bol skonštruovaný prvý basklarinet, je ale neisté. Najstarší popis pochádzajú od G. Lotta z roku 1772 a Heinricha Grensera okolo roku 1793 , pričom jednoduchšie varianty tohto nástroja sa vyrábali aj pred rokom 1750 .

Basklarinet je súčasťou symfonických, dychových i jazzových orchestrov , používa sa aj v komornej hudbe , napríklad v klarinetovom kvartete.

Koncert pre basklarinet a orchester zložili Josef Schelb , Thea Musgrave , Dietrich Erdmann a ďalší; známymi dielami, kde má tento nástroj dôležitú úlohu, sú napríklad:

Basklarinet sa tiež veľa využíva v jazzu , prvým významným sólistom bol Eric Dolphy . Ďalšími hráčmi na tento nástroj sú David Murray , John Surman , James Carter a iné, rovnako ako väčšina jazzmanov sa nešpecializujú iba na tento nástroj a hrajú aj na klarinet a saxofón .

Saxofón je dychový nástroj vyrábaný prevažne z mosadze. Nástroj bol pôvodne skonštruovaný za účelom zaplnenia medzery medzi drevenými a plechovými nástrojmi.

Technicky sa radí sa medzi drevené nástroje. Aj napriek tomu že má nižší rozsah ako jeho predchodca klarinet, časom získal na ešte väčšej popularite.

Základnými typmi sú soprán saxofónalt saxofóntenor saxofón a barytón saxofón.

Saxofón vynašiel okolo roku 1840 belgický nástrojár, flautista a klarinetista Adolphe Sax. Hoci saxofóny hneď v niekoľkých veľkostiach skonštruoval už na začiatku 40. rokov 19. storočia, nástroj mu bol patentovaný až 28. júna 1846, a to na 15 rokov. Nástroj bol prvýkrát predstavený verejnosti na výstave v Bruseli v roku 1841. Išlo o basový saxofón ladený v C. Adolphe Sax tiež na začiatku 40. rokov poriadal súkromné ​​výstavy pre parížskej hudobníkov. Jeho pôvodným zámerom bolo vytvoriť 14 typov saxofónov, realizované boli len niektoré.

Nie je známe, čo inšpirovalo Saxe k vytvoreniu saxofónu, ale s najväčšou pravdepodobnosťou sa pokúsil nasadiť klarinetové babku na ofikleidu, čo vytvorí nástroj sa saxofonovým zvukom. Adolphe Sax okrem iných nástrojov konštruoval na konci tridsiatych rokov i ofikleidy.

pexels cottonbro 4709834 200x300 - Dychové nástrojeSaxovým zámerom, jasne určených v jeho spisoch, bolo skonštruovať celkom nový dychový nástroj, ktorý by znel dobre v nízkych polohách a ktorý by kombinoval dobrú ovládateľnosť drevených nástrojov s masívnym a razantným tónom žesťových nástrojov. Adolphe Sax navrhol celkovo 14 typov saxofónov, ale niektoré neboli dodnes skonštruované.

Nástroj bol pôvodne navrhnutý pre potreby klasických symfonických orchestrov, skladatelia ho ale dlhú dobu prakticky ignorovali; v menšej miere sa presadil len u vojenských kapiel. Masovo sa rozšíril až od nástupu jazzu na prelome 19. a 20. storočia. Saxofón je svojimi zvukovými vlastnosťami pre tento žáner ďaleko vhodnejšie než pre potreby vážnej hudby.

23790132955 77758403a4 o 300x200 - Dychové nástroje

Počas platnosti patentu (1846 – 1866) nesmel byť nástroj vyrábaný ani upravovaný nikde inde ako v Saxová továrni, avšak tento aj Saxová početné ďalšie patenty boli neustále porušované jeho súperi. Po vypršaní platnosti patentu v roku 1866 predstavilo mnoho rôznych výrobcov svoje modely v rôznych úpravách.

Je využiteľný v koncertných zoskupeniach, ale aj veľkých orchestroch. Obľubu získal predovšetkým v žánroch jazzudychovky a rocku.

baryton sax 250x300 - Dychové nástroje
Eb Barytón saxofón

Plechové dychové nástroje:

 

Trúbka (v slangu: trompeta alebo trumpeta) je plechový hudobný nástroj.

Korpus tvorí ohnutá plechová (zväčša mosadzná) trubica s tromi záklopkami. Na jeden koniec sa nasúva nátrubok, druhý sa rozširuje do ozvučnice. Zvuk sa tvorí v nátrubku vibrujúcimi perami, ďalej sa šíri cez celú trubicu a zosilňuje v ozvučnici. Záklopky po stlačení prepúšťajú vzduch do ďalších trubíc, čím predlžujú dráhu, ktorou prechádza vzduch a znižujú výsledný tón. Výška tónu je takisto ovplyvnená nátiskom – spôsobom ako vibrujú pery.

Trúbka je zväčša ladená v B. Existujú aj C, prípadne Es trúbky.

Využitie nástroja je pomerne široké. Komorná hra, dychová hudba, dychový orchester, big band, symfonický orchester, pop, rock, funk, soul

Krídlovka je plechový dychový nástroj príbuzný trúbke, na rozdiel od nej však má širšiu a kónickejšiu trubicu. Existuje aj o oktávu nižšie znejúci nástroj nazývaný baskrídlovka. K známym hráčom na krídlovku patrí napr. Miles Davis alebo Chet Baker.

Etymológia

Slovenský názov je preklad nemeckého Flügelhorn, doslova krídlový roh. Jedno z vysvetlení pôvodu slova je, že sa predtým týmto nástrojom do boja zvolávali krídla armády.[1] Ďalšie možné vysvetlenie vychádza z toho, že krídlovku predtým používali lovci dávajúci zvukové signály svojim kolegom na krídlach loveckej skupiny.

Stavba a funkcie

Krídlovka je rovnako ako väčšina trúbok a kornetov ladená prevažne v in B. Najčastejšie má tri klapky (objavujú sa aj štvorklapkové varianty) a rovnaký prstoklad ako ostatné príbuzné nástroje. Rovnako ako trúbka môže mať aj krídlovka dva druhy ventilov: piestové či otočné. Jediný väčší rozdiel v porovnaní s trúbkami a kornetmi je v nátrubku – u krídlovky je jeho tvar kónickejší. Pre hráča na trúbku či kornet teda nie je vo všeobecnosti problémom po istej adaptácii hrať aj na krídlovku.

Tón krídlovky vďaka jej trochu odlišnému tvaru znie jemnejšie a plnšie ako u príbuzných nástrojov. Na rozdiel od nich je ale na krídlovku ťažšie hrať vysoké tóny.

Využitie v hudbe

Krídlovky sa tradične používali v armáde ako signálny nástroj, vďaka svojmu jemnému tónu sa používa prevažne ako melodický nástroj, najmä v dychových, vojenských a džezových orchestroch.

Lesný roh je plechový hudobný nástroj. Je predchodcom moderných trubiek. Zvuk sa tvorí v nátrubku a záklopkovom mechanizme. Vyvinul sa z európskych rohov v 17. storočí. Lesný roh sa často používa na vykreslenie zvukov prírody alebo poľovačky v lese.

V symfonickom orchestri je zvyčajne ladený v F.

Hornista – hudobník hrajúci na lesný roh. Slovo hornista pochádza z anglického slova horn.

 

Má charakteristický stočený tvar, zvuková trubica má dĺžku vyše 4 metre a je zakončená širokým ozvučník. Pri hre sa drží ozvučník vpravo dole: pravá ruka ho podopiera zvnútra; preto má lesný roh ventilovou sústavu (so štyrmi ventilmi) prispôsobenú pre ľavú ruku, na rozdiel od väčšiny ostatných žesťových nástrojov. Jeho tónový rozsah sú štyri oktávy aj viac, podľa zdatnosti hráča.

girl playing french horn 1368 15524 - Dychové nástrojeV súčasnosti najpoužívanejšie sú dvojité lesné rohy (viď obrázok), ktoré v sebe integrujú roh v F ladenie a roh v ladení o kvartetom vyššie, v B; hráč ich môže meniť pomocou štvrtej klapky ovládanej palcom. Tento systém rozširuje tónový rozsah nástroje a umožňuje istejšie hranie vo vyšších polohách.

Pozauna alebo trombón je dychový hudobný nástroj. Podľa Sachsovej-Hornbostelovej klasifikácie patrí medzi uzatvorené aerofóny. Má sústavu rúrok, ktorými prúdi vzduch do ozvučníka, čím vzniká tón.Pozauna je jedným z najstarších hudobných nástrojov vyrobených z kovu. Na základe jazykopisných údajov vznikol na pôde dnešného Španielska. Prvá doložená správa o využití nástroja je z 15. storočia. V období baroka sa trombón využívala ako sólový nástroj, neskôr v období klasicizmu jej využitie pokleslo z dôvodu menšieho obsadenia symfonického orchestra.

7348911644 8bb1998ec8 k 300x200 - Dychové nástroje

Návrat využitia pozauny nastáva v období romantizmu, v ktorom skladatelia začali znovu preferovať veľký symfonický orchester. Pozaunu môžeme rozdeliť na dve časti, a to časť:

  • Znižcovú, ktorá sa skladá z vlastného znižca a z vnútorných trubíc. Znižec má 7 polôh pomocou ktorých tón zvyšujeme alebo znižujeme o poltón.
  • Roztrubovú, ktorá sa kónicky rozširuje a na konci prechádza do roztrubu (korpusu). V ohybe sa najčastejšie vyskytuje dolaďovací znižec a vyrovnávacie zaťaženie.

 

Baskrídlovka je rohový plechový dychový nástroj, o oktávu nižšie znejúci od krídlovky. Je oválne stočená, takže vyzerá ako malá tuba (môžeme sa tiež stretnúť s označením tenorová tuba), a v drvivej väčšine prípadov je ladená v Bb.

Rozsah závisí výrazne (ako u všetkých plechových dychových nástrojov) na schopnostiach hráča, pohybuje sa však zhruba od veľkého E do b1, teda podobne ako pozauna (tenorová baskrídlovka sa však spravidla zapisuje rovnako ako trúbka do husľového kľúča o Nonu vyššie, teda je písaný rozsah malé fis – c3).

21154407132 761a34f557 o 300x200 - Dychové nástroje

Virtuóz je pochopiteľne schopný hrať ešte o niečo vyššie či o niečo nižšie – schopnosť zahrať nižšie tóny závisí aj od toho, keď je nástroj vybavený štvrtým ventilom. Pre hranie na baskrídlovku sa používa podobný nátrubok ako na pozaunu (trombón), preto väčšina hráčov ovláda hru na oba tieto nástroje. Je vybavená tromi až štyrmi ventilmi: prvá znižuje o celý tón, druhý o poltón, tretí o jeden a pol tónu a prípadný štvrtý o dva a pol tónu.

Baskrídlovky sa delia na dva typy, Tenor a Barytón – samo označenie „baskrídlovka“ sa prevažne používa pre tie tenorové (používajú sa pre ňu rovnaké noty ako pre krídlovku ladenú v Bb (lenže znejú o oktávu nižšie, preto predpona „bas „), zatiaľ čo barytón je písaný v basovom kľúči). Oba nástroje sa dajú však súhrnne označiť napr. Ľudovým pojmom  šestka. slimák.

Tuba je basový plechový dychový nástroj hudobný nástroj s rozsahom Es2(kontraEs) – a1 (niekedy až c2). Tento nástroj sa objavil v orchestroch v 19. storočí a kvôli jeho mohutnosti sa používal najmä v revolučných skladbách.

Tuba je zvukovo najhlbší z plechových dychových nástrojov a jeden z najhlbšie znejúcich hudobných nástrojov vôbec – hlbšie znejú len píšťaly niektorých registrov na organe. Ladí sa najčastejšie v základných ladeniach C,B, Es, F alebo ich kombináciách. Jej rozsah je závislý aj od nátrubku a fyzických dispozícií hráča. Je opatrený troma (u majstrovských nástrojov až šiestimi) rotačnými ventilmi alebo piestami. Z nich piaty a šiesty slúžia k dolaďovaniu najhlbších tónov alebo k prelaďovaniu a zmene rozsahu.

happy 44516 1280 300x262 - Dychové nástrojeVyužitie nástroja:

komorná hra, dychová huba, dychový orchester, dixieland, symfonický orchester

Bicie nástroje:

 

 

Niekedy môžeme okrem týchto nástrojov vidieť v dychových orchestroch (najmä symfonických) aj kontrabas a harfu.

Všetko ohľadom obsadenia totiž záleží iba od skladateľa a inštrumentácie, ktorú si pre svoje dielo zvolí. Nástroje uvedené v zátvorkách sú používané iba vo výnimočných prípadoch.

 

Bicie nástroje alebo bicie hudobné nástroje sú hudobné nástroje, na ktoré sa hrá údermi, trasením, škriabaním alebo trením. Sú pravdepodobne najstarším typom hudobného nástroja. Niektoré bicie nástroje hrajú nielen rytmus, ale aj melódiu a harmóniu.

Bicie nástroje sa delia predovšetkým na biciu súpravu a perkusie. Z iného hľadiska sa delia na membránofónyidiofóny a zvukomalebné nástroje.

Najčastejším príkladom bicích nástrojov je bicia súprava. Tá sa skladá z jednotlivých bubnov.

Bubny a činely

  1. Bass drum (veľký bubon, hovor. „kopák“,( nie „dupák“ , to je druh tanca, alebo meno futbalistu ), „basák“ je najväčší zo súpravy. Má rozmery od 16 až 28 Palec – jednotka dĺžky – 1 palec = 2,54cm. Hrá sa na ňom nohou pomocou pedálu (tzv. „šlapkou“).
  1. Floor tom (prechod, hovor. „kotol“) je posledný v z radu prechodových bubnov. V súprave sa môžu použiť taktiež dva. Floor tom je väčšinou položený na zemi alebo upevnený ku stojanu statívu „ride“ činely.
  1. Snare drum (malý bubon, hovor. „rytmičák“, „džezák“) Spolu s veľkým bubnom sú najčastejšie používané. Princíp malého bubna spočíva v natiahnutej blane hore a dolu (ako i u ostatných bubnov) a na spodnej blane natiahnutým strunníkom.
  1. Tom-Tom drums (prechody, hovor. „škopky“) – používajú sa na „prechody“ medzi jednotlivými rytmami alebo len na zvukový efekt, ktorý navodzuje rôznu výšku tónu. Najčastejšie sú pripevnené k veľkému bubnu, ale pri drahších nevŕtaných kopákoch (BD) sa upevňujú na samostatný stojan.
  1. Hi-hat (hovor. „hajtka“, „čarlestonka“) je najpoužívanejšímy činelmi zo súpravy, nakoľko sa skladá z dvoch častí: vrchného a spodného činelu, ktoré sú upevnené na špeciálnom (hov. hajtkovom) stojane. „Hi-Hat“ sa teda dá nohou otvoriť a zatvoriť, a tým sa dá dostať viac zvukov čiže aj nohou ako aj rukou.
  1. CrashRide sú činely. „Crash“ sa používa v skladbách na zvýraznenie zmeny medzi prechodom na začiatok slohy, refrénu, či inej časti skladby. „Ride“ sa používa podobne ako Hi-Hat“,často v rytmoch a slúži väčšinou na metronomické doprevádzanie v sade.
  1. Efektové činely („Splash“, „China“, „gongy“ atď…) sú ďalšie činely, ktoré je možné do súpravy zaradiť pre ich špecifický zvuk a doplňujúcu “farebnosť” (výšky, hĺbky a dĺžky (sustein), či iných špecifických zvukov chrastenie a pod.), ktoré sú dokonca potrebné pri hre niektorých štýlov napr. latinsko-americké tance ako aj iné.

Pôvod bicích nástrojov sa môže určovať dvojako. Ako sada bicích nástrojov by sa dala datovať k začiatku 20. storočia. Ak si uvedomíme, že k bicím patria aj všetky druhy perkusií, tak sa dajú bicie určiť aj ako úplne prvý hudobný nástroj.

Basový bubon alebo aj veľký bubon, či kopák (ang. bass drum) je súčasť súpravy bicích nástrojov a je najväčším bubnom bicej súpravy. Je charakteristický silnou konštrukciou a hlbokým zvukom. Spoločne s malým bubnom je základom rytmu. Priemer basového bubna sa pohybuje v rozmedzí od 18 do 26″.

Zvuk basového bubna najčastejšie vytváraný pomocou jedno alebo dvojšľapkových pedálových mechanizmov ovládaných nohou. Prvý bubeník, ktorý hral na basový bubon pomocou nožnej šľapky, bol Dee Dee Chandler koncom 19. storočia.[1]

Dvojšľapkový mechanizmus sa skladá z dvoch nezávislých pedálov spolu s dvoma nezávislými úderníkmi. Vytvorenie dvojšľapkového mechanizmu umožnilo nastaviť druhý pedál bližšie k pedálu hi hatu. Dvojšľapkový mechanizmus sa využíva hlavne v niektorých druhoch jazzurocku a metalu.

Zvyčajné stavebné prvky basového bubna sú:

  • drevené alebo kovové telo
  • predná a zadná membrána (oproti bubeníkovi môže mať otvory, tie však môžu byť v niektorých prípadoch odstránené)
  • lisované ráfky membrán
  • nastavovacia skrutka membrány
  • nôžky držiace bubon v úrovni
  • (voliteľné) dvojšľapkový mechanizmus – časť bicej súpravy určená na vytvorenie rýchlejšieho a zložitejšieho rytmu. Umožňuje hranie dvomi pedálmi na jednej centrále.

Zvonkohra (z nemeckého Glockenspiel) je hudobný nástroj, ktorý zaraďujeme medzi bicie nástroje. Podľa Sachsovho a Hornbostelovho delenia patrí zvonkohra medzi úderové idiofóny. Svojim vzhľadom sa podobá na xylofón, najmä vďaka usporiadaniu kovových plátkov, ktoré pripomína klávesnicu klavíra. Plátky xylofónu sú však vyrobené z dreva. Zvonkohra je aj oveľa menšia ako xylofón a vydáva aj vyššie tóny.

Prvé zvonkohry pozostávali zo zvončekov rôznej veľkosti, na ktoré sa udieralo priamo alebo pomocou klaviatúry alebo kladiva alebo komplikovaného mechanizmu. Od 17. storočí sa okrem chrámových zvoníc se skutočnými zvonmi a zvončekami (ktoré existujú do súčasnosti)[1], objavily prenosné náhrady – kovové platničky rôznej dĺžky. Keď sa používa pri prehliadkach a pochodoch, často sa používa variant v prenosnom ráme s vertikálne umiestnenými plátkami. Pri hre v orchestri sa používa rozloženie horizontálne. Na plátky sa udiera drevenou paličkou.

Pri horizontálnom rozložení je možné k zvonkohre pridať aj klávesnicu, čím sa uľahčí hranie akordov. Podobný nástroj sa používa v Mozartovej opere Čarovná flauta. Avšak v dnešnej dobe sa tento part hráva na celeste.

Rozsah zvonkohry sa pohybuje od dva a pol až po tri oktávy. Notuje sa v husľovom i v basovom kľúči o dve oktávy nižšie ako je jej skutočný zvuk. Pri údere vydáva jasný, zvonivý zvuk.

Zvonkohra v hudobných dielach[upraviť | upraviť zdroj]

Zvonkohra je známa už od staroveku, no v symfonickom orchestri sa používa až od 18. storočia.

Jedným z príkladov moderného použitia zvonkorhy je pieseň „No Surprises“ (z albumu OK Computer) od britskej supiny Radiohead. Part odohral gitarista skupiny Johny GreenwoodKanadská skupiny Arcade Fire používa zvonkohru na väčšine skladieb na svojom debutovom albume Funeral.

Xylofon (z gréčtiny xylos – drevo a phoné – hlas) je hudobný nástroj zo skupiny bicích nástrojov. Podľa Sachsovho a Hornbostelovho delenia patrí xylofon medzi úderové idiofóny. S najväčšou pravdepodobnosťou pochádza z Indonézie a do Európy sa dostal asi v 15. storočí.

Skladá sa zo sústavy ladených drievok, na ktoré sa hrá udieraním drevenougumenou alebo plastovou paličkou. Pod drievkami sa nachádza sústava rezonátorovTónový rozsah sa riadi počtom drievok, najčastejšie je od c1 do g3, až c4. Xylofón má krátky a ostrý tón. Drievka sú ladené chromaticky.

V symfonickom orchestri sa používa ako sólový nástroj.

Xylofon v hudobných dielach[upraviť | upraviť zdroj]

Xylofon sa nachádza v mnohých dielach európskej klasickej hudby. Jedny z prvých diel s xylofonom sú skladby Danse macabre (1874) a Karneval zvierat (1886) od francúzskeho skladateľa Camilla Saint-Saënsa. Taktiež Gustav Mahler použil xylofon vo svojej Šiestej symfónii. K popularizácii xylofonu v Spojených štátoch amerických na začiatku 20. storočia prispela najmä obľuba hudobného štýlu ragtime.

Súbory cookie používame na prispôsobenie obsahu a reklám, poskytovanie funkcií sociálnych médií a analýzu návštevnosti. Informácie o vašom používaní našej stránky zdieľame aj s našimi partnermi v oblasti sociálnych médií, reklamy a analýzy. View more
Súhlasím
Odmietnúť